Stela 2

Autor: Andrea Zajacová | 19.7.2011 o 23:49 | (upravené 20.7.2011 o 10:10) Karma článku: 5,53 | Prečítané:  843x

Nebola v poriadku. Rozhodne nebola. Mala chaos v byte, na balkóne, v kuchyni a všade, kde sa mať dal. Ale ten najhorší ukrývala vo svojej hlave. Tí, čo ju poznali povrchne alebo iba veľmi krátko, nechápali, že jej krásne, tak krásne ale stále smutné oči sú jej prirodzenú súčasť. Bolo to  niečo, čo nikdy iné ani nebolo. Bože, keby vedeli, ako sa mýlia.

 

Nebolo to tak dávno, čo smiech bol jej najvernejším priateľom. Zobúdzala sa s ním a dával jej aj dobrú noc. Bol jej vyznaním, maskou, ochranou a často aj zbraňou.

Bol je všetkým.

A keď oň prišla, prišla o to jediné, čím vedela čeliť svetu.

Nebolo to tak dávno, čo vysadla na bicykel. Niežeby sa jej chcelo, ale tvrdila, že musí schudnúť. Vybrala sa do lesa. Starou, dobre známou cestou. Neraz ju prešla keď bola menšia. Spomínala si na ňu ako na náročnú, so stúpaniami, čo dali zabrať aj jej vtedy zdravému telu.

Vybrala bicykel z pivnice, ako vždy si odrela nohy o pedále, keď ho tlačila vedľa seba. Usmiala sa. Niektoré veci sa nikdy nezmenia.

S radosťou, ktorá prekvapila aj ju samú, začala šliapať do pedálov. Išlo to prekvapivo ľahko. Aj prvý, najhorší kopec zdolala pomerne ľahko. Usmievala sa. Len tak, okolo seba. Alebo si to myslela. V skutočnosti ten úsmev patril svetu, do ktorého patrila a ktorý jej rozumel viac ako ktokoľvek iný.

Mala les veľmi rada. Vlastne ho milovala. Bol jednoduchý, priamy a nikdy, nikdy sa nevzdával. Ako Scarlett O´Hara. Alebo ona. Ale to bolo vlastne jedno. Stál pri nej, nech sa dialo čokoľvek. Bol jej najlepším priateľom.

Ale v ten deň sa v ňom necítila dobre. Udržiavala stále tempo, šliapala a pravidelne dýchala. Alebo sa o to pokúšala. Niečo ju dusilo, nedovolilo jej dýchať a zrazu dostala strach.

Iracionálny.

Detský.

Ale príliš silný. Triasli sa jej ruky, nie preto, že by sa bála ľudí alebo zvierat, čo ju môžu stretnúť. To nie. Bála sa cesty, čo ju ešte čaká. Vedela, že keď teraz prejde ešte dve zákruty, čaká ju kopec, ktorý nebude schopná zvládnuť. Vybavila si tú spomienku.

Bolo to nedávno ale zdalo sa to ako večnosť. Aj vtedy šla po tej istej trase. Malé dievča, samo hlboko v lese, dostalo strach. Ale už nevládalo ďalej bicyklovať. Dodnes si pamätá, ako sa jej veľmi chveli ruky na volante, ako prestrašene sa obzerala okolo seba v očakávaní niečoho zlého. Ale už prosto nemohla ďalej, nevládala a ten kopec bol priveľký.

A dnes je presne na tom mieste. Zosadla z bicykla a nevedela, čo ďalej. Nemohla tam zostať, ale ani sa nemohla pohnúť ďalej. Zle sa jej dýchalo. Akoby mala korzet. Všetko to nevypovedané, potlačené, zle ukrývané a hlavne neprebolené sa dralo na povrch.

Predstavila sa ten kopec, čo ju čakal. Predstavila si pálenie stehien, suché hrdlo a zrýchlený dych a vedela, že už ďalej nemôže.

Ale musela. Lebo nič iné sa robiť nedalo. Cesta späť by bola ešte horšia. Musela ísť ďalej. Nadýchla sa. Do brucha, ako ju to učili.

A začala šliapať.

Kopec bol mierny, žiadne prudké stúpania. Pomaličky postupovala hore, ale stále čakala, kedy to príde.

Zákruty.

Zhoršenie.

Koniec je síl.

A zrazu bola na kopci. Žiadne trápenie ju už nečakalo. A Stela to akosi nevedela pochopiť.

Neuvedomila si, že ten kopec bol vlastne metafora na je život.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?